Po rokoch sa ohliadam trochu späť

Niekoľko týždňov som rozmýšľala, čím vám spríjemním letné prázdninové dni. Tento príbeh som písala v roku 2017 o udalostiach v roku 2012. :) zopár slov som zmenila a pripla fotky toho obdobia.

Je to trošku odkrytie môjho súkromia, nie je tam ani zmienka o mojich maľovankách, je to príbeh ženy, ktorá sa rozhodla ísť Camino. Dávno. a dnes už píše nový príbeh.

Vždy keď sa máme v živote niekam posunúť a nám sa akosi nechce, vzniknú nepríjemné udalosti alebo sa nám zmenia podmienky, aby sme sa zobudili a začali naozaj žiť.

Nik sa nás nepýta či sa nám chce alebo nie. Pripravení na zmenu sme určite, ale nevieme to hneď posúdiť, až keď sme vo víre búrky. Tento môj poznatok som prežila a zažila v roku 2012.

Začalo to zvláštnou jeseňou, pokračovalo depresívnymi Vianocami. Všetko bolo neskutočne náročné. Vstávať, existovať, jesť, spať, čítať. Práca ma už nenapĺňala. Pracovala som ako konštruktér vystužovacích výkresov ( 9 rokov) na rôznych projektoch v Rakúsku. Od rána do večera za počítačom. Manželstvo bolo tak na stupnici od 0 do 10 na čísle 2. Spolubývajúci s výhodami. Neboli sme úplne na dne, ale motali sme sa v kruhu emócií a po jednom rozhovore sme sa rozhodli odísť od seba. Smutné pre nás, pre celú našu rodinu, pre našich priateľov. Ale muselo sa všetko rozpadnúť, museli sme stratiť všetko, aby sme začali od znova.

V januári som zachytila na facebooku ( algoritmus sociálnych sietí nás ovplyvňuje ) príspevok o púti do Santiaga de Compostella. Ozvalo vo mne 18 ročné dievča túžiace naplniť si svoj sen o tejto ceste. Ísť pešo naprieč Španielskom. Rozhodla som sa a naplánovala si toto dobrodružstvo na mesiac jún. V tom čase som už mala byť rozvedená, slobodná, odsťahovaná. Skutočnosť bola na míle vzdialená mojej predstave. V júni som síce odišla – odletela, ale v ešte väčšej depke, stále nerozhodnutá čo ďalej, zviazaná, vydatá, nervózna. Doma som nechala manžela a mačku, mamu v nemocnici. Srdce zničené na padrť, vychudnutá, unavená. Moje blízke duše vedia, ako som vyzerala a prežívala všetko do odchodu. Napriek všetkému ťažkému, čo som si niesla v duši, som sa tešila na túto Cestu. Konečne som si dovolila ísť sama za seba, počúvať svoje ja. Bola som odhodlaná o správnosti svojho rozhodnutia. Srdce chcelo, telo a myseľ sa prispôsobili.

V skratke uvediem, že som brala so sebou 3 pútnikov mojich kamarátov z vysokoškolských čias. Nemala som odvahu ísť úplne sama, a bolo pre mňa naozaj požehnaním, že išli, že ma držali, keď som nevládala, plakala alebo spievala. Držali môj priestor. A napĺňali ho často aj smiechom. 😊

Batoh bol plný „iba“ potrebných vecí. Odišli sme na 14 dní, z toho 10 dní sme odkráčali pešo z Ponferrada do Santiaga. 202,5km.

Úprimne, nepamätám si dátumy, kedy sme jedli, či odchádzali z jednotlivých mestečiek. Písala som si aj denník, ktorý som už nenašla po príchode. Fotky sa záhadne neuložili na mojom počítači (zopár sa zachovalo na fb). Všetky spomienky a obrazy mám v srdci.

Dôvod prečo som sa rozhodla vrátiť sa k tomuto zážitku je, že aj dnes po rokoch si často spomeniem na určité situácie či slová. Stále silno vo mne rezonujú a vracajú ma späť k mojej podstate. 

Čo môže dať cesta-púť do Santiaga dnešnému človeku? Pokúsim sa vám to vysvetliť. Sú to moje postrehy, môžete ich reálne vyskúšať, môžete sa nimi inšpirovať a nájsť si svoje camino. 😊

Počas tých 10 dní som prešla mnohými fázami od hnevu až po radostný beh dole kopcom. Všetko absolútne všetko sa dialo na mnohých úrovniach súčasne. Liečite a čistíte celý svoj život.

Začnime telom, toho sa asi obáva najviac ľudí. Ja osobne som pred cestou naozaj chodila všade pešo. Z centra mesta domov do Ružinova. 1hodinu každý deň. Cvičila Pilates raz do týždňa. Mala som 53 kíl aj s topánkami, keď som odchádzala. Poviem vám, že môj vak bol každým dňom ťažší a ťažší. Až prišiel zlom, bol to deň, keď som púšťala všetok svoj hnev a bolesť. Tretí deň. Kritický. A potom prišli ďalšie, keď mi vypovedali panvové kĺby, necítila som ich. Od pása dole prosto moje nohy neexistovali. Na krížoch som mala modriny. Malíček v topánkach, ktoré nemali tlačiť, bol učupený a boľavý. Bolelo ma všetko. 

Mne sa teraz celkom zlievajú tie dni, ale toto sa opakovalo často, takmer každý deň. Tesne pred cieľom. Ale myseľ bola silnejšia a vytrvalejšia. Vždy sme prišli do mesta, ktoré sme si dali ako cieľ na prespatie. Telo vydržalo, zahojilo sa, obnovilo. Ale tie emócie museli ísť von práve cez fyzickú bolesť, vyplavili sa spolu so slzami. Inak to nešlo. Bloky sa rozpúšťali a nasledovalo tiché vďačné odpúšťanie.

Na úrovni duše sa toho dialo tiež veľmi veľa. Kráčate prírodou, obdivujete ranné hmly, slnko na oblohe, kvety na lúkach, vôňu eukalyptového lesa, vzduch po daždi, úsmevy a podpora ostatných pútnikov. Nie sú cudzí, sú ako vaši priatelia, zdieľajú s vami príbehy svojho života.

Niekedy slovami, niekedy svojou prítomnosťou. Cítite ich duše, viete, že pre vás majú odkaz. Stretávate ich každý deň, aj keď idete iným tempom, prídete do tej istej ubytovne.

Pre mňa osobne bolo zopár večerov takých čarovných. Zistenie, že som hrdá na svoju rodinu, ktorá je z polovice slovenská a z polovice maďarská ma veľmi obohatilo.

Stačilo len rozprávať o sebe a naplno sa počúvať, sledovať čo hovorím z duše.

Prestala som sa hanbiť, kým som.

Jeden večer padla otázka na môjho manžela, ktorému som sa celých 14 dní neozvala. Je to zlý človek? Moja odpoveď bola jasná. Nie. Nie je, je len smutný.

Uvoľnil sa veľký balvan a veľký súcit. Nie ľútosť, ale súcit. A takéto mikro otázky, boli každý jeden deň.

Zasiahli ma vždy a musela som ich naozaj precítiť a pochopiť. A stále som pri tom kráčala.

A čo srdce? To sa liečilo tiež spolu so strachom z budúcnosti, samoty a neistoty. Viete, neustále som čakala na odpoveď, čo ďalej s mojím životom. Táto odpoveď na púti neprišla. Až oveľa oveľa neskôr. Rozmýšľam ako často som plakala. Zopár takých chvíľ bolo. Postupne však menej a menej. Častejšie od dojatia. Veľa sme sa nasmiali, tešili sa z drobných zázrakov. Náš spev sa niesol do ďaleka, ale tá radosť v očiach, že smieme spievať naplno a od srdca bola úžasná.

Kráčali sme neustále aj keď pršalo a fúkalo ako o život. Dopriali sme si jedlo, keď sme boli hladní, vážili si vodu a ovocie.

Srdce sa tešilo a užívalo si to. Kvety do vlasov sme si dávali, aby sme potešili aj svoju ženskú stránku, lebo naozaj celé dni v topánkach a nohaviciach boli únavné. Kvitli sme z vnútra aj z vonka.

Neuveriteľné boli stavy, keď som už nevládala. Myseľ už dávno prestala produkovať myšlienky, sústredila som sa iba na dýchanie a ukladanie nôh pred seba.

Znova som dýchala, vdychovala život a energiu z prírody. To je to dýchanie, ktoré nás musia znova učiť na joge či iných kurzoch.

Vedomé dýchanie. Tu sa to deje za pochodu, nepotrebujete žiadne špeci návody, žiadnu prípravu či vysvetľovanie. Prosto telo si samé povie.

A vy sa nepriečite. Počasiu sa tiež nepriečite. Tu som sa úplne vyliečila z pocitu, že vonku je hnusne, tak mám zákonite zlú náladu.

Nie. Tu keď pršalo, aj tak ste šľapali. Pršiplášť prilepený na líci, nič nevidíte, ale kráčate.

A moje hundranie na počasie či chlad sa razom rozpustilo. Energiu som vkladala do chôdze.

Viackrát sme premokli do nitky. Ale vedeli sme, že vo vaku máme jedny čisté suché šaty, že za chvíľu zasvieti slnko alebo si dáme teplý čaj.

Viera v tieto drobné istoty nás neopúšťala.

Začínala som znova dôverovať. Veriť. Predstavte si, že si nestihnete doplniť zásoby vody do fľaše a neviete, kde najbližšie sa bude dať.

Ale dôverujete. A bum. Zrazu sa vám pred očami objaví samoobsluha v lese.

Taký drevený stánok, kde bolo ovocie za euráčiky a voda zadarmo. A bonus pre mňa. Olúpané varené gaštany. Ani nebudem hovoriť, že som na ne myslela pred hodinou. 😊

Znova som začala veriť v seba, prestala som sa ubíjať, že som neschopná, či nebodaj nemilovaná.

Prestala som sa trestať, súdiť, obviňovať. Išla som sama za seba, nie sebecky, ale z lásky k sebe.

Rovnako som pristupovala k potrebám svojich kamarátov. alebo sa to aj znova učila. Keď bol čas na modlitbu, dopriali sme Majke omšu vo vyzváňajúcom kostole. Ten okamih, keď sa rozbehla na ňu a my sme zatiaľ čakali pod čerešňou, bol slobodný a plný prajnosti.

Rovnako platilo, že pomoc druhým je na mieste, pokiaľ máš z čoho rozdávať. Bandáže na nohy či leukoplasty na prsty boli v každom vaku, sušené ovocie bolo na prídel hlavne ráno, kým sme prišli do najbližšej otvorenej kaviarne na španielsku kávu.

Úsmev a podpora v podobe pozdravu Buen camino boli zadarmo a neustále k dispozícii.  

Dobro sme dostali a vzápätí ho hneď posunuli ďalej. A jeden dôležitý postreh.

Dívanie sa do očí, bolo akýmsi úžasným stretnutím s dušou toho druhého.

Všetci sme mali také rozžiarené oči, keď sme prišli do Santiaga. A vlastne stále počas celej púte.

Santiago je krásne mesto, plné radosti a objatí, mimo zmyslových stretnutí a výkrikov cez celé námestie. Davy turistov a pútnikov sa miešajú a tvoria krásny farebný celok.

Všetci sú plný odhodlania kráčať ďalej životom, hrdí na seba a svoju dušu.

Spev, tanec, jedlo či víno vás napĺňajú až do dna.

Najkrajšia je, ale tá vďaka a pokora, ktorá sála z každého Peregrino.

My sme pokračovali ešte ďalej.

Autobusom na kraj sveta do Finisterre. Ja osobne som až tam na pláži plnej mušlí našla kľud v duši a mier so všetkými svojimi tieňmi.

Bežala som a smiala sa. Prihovárala sama sebe nahlas a snažila sa odfotiť svoju tvár. Bola som slobodná a šťastná. Plná lásky k celému svetu.

Chcela by som len doplniť, že návrat domov vôbec nebol ľahký, ani dobrý. Ale už som vedela, kto som, čo chcem a čo nechcem. Znova som sa musela rozhodnúť.

Rozhodla som sa žiť. S manželom. Už som sa však nebála tej cesty, verila som, že to zvládneme a dôverovala sebe aj jemu.

Ak sa rozhodnete ísť do Santiaga, choďte bez appiek do mobilov, mobil majte pri sebe, ale naozaj zapnutý iba hodku za deň, kúpte si dobré topánky a dve sady oblečenia, ktoré rýchlo preschnú. Zistíte sami ako málo stačí na prežitie. Zero waste v priamom prenose. Čistá voda, výdatné a s láskou pripravené jedlo, suché spanie a otvorené srdce. To všetko stačí.

Toto bola moja cesta, môj príbeh, možno tým niekoho inšpirujem. Niekedy nemusíte zmeniť úplne všetko okolo seba, aby ste sa našli. Pokiaľ sa potrebujete vedieť znova naladiť na seba, spojiť so svojou silou, byť v prírode, kráčať do úplného vysilenia a pozrieť si svoje tiene a následne aj slnko. Stačí ísť na dva týždne pešo.

Všetko, čo som zažila by bolo asi na knihu. Ale veď kto by ju čítal, treba to odšľapať. 😊

Keď som v mysli, spracovávala svoje zážitky do tohto príspevku, veľa som premýšľala o tejto ceste.

Rada na ňu spomínam a občas akoby som žila v tých časoch.

Ale chýbal mi záver príbehu resp. nejaké osvietenie po rokoch.

Mala som totiž pocit, že žijem trochu minulosťou.

V roku 2017 sa naskytla príležitosť prispieť fotkou z cesty na jednu vernisáž o púti.

Fotografiu vytlačili a šla som sa pozrieť na výstavu.

Išla som s Miškou s našou vtedy 3 ročnou dcérkou. Na stenách viselo asi 20-30 fotografií.

Práve tam pripravovali večierok pre nezadaných. Prosto fotky boli iba kulisou.

Prečítala si slová pod fotkami a vyšli sme von.

Prišlo mi smutno. Nikto tie fotky nepochopí, je zbytočné o tom ľudom hovoriť alebo ukazovať fotky.

Posledná emócia z cesty ma rozplakala.

Môj vnútorný kľud sa rozlial celým mojím vnútrom a vďačne som sa rozhliadla po námestí pred Trojičným kostolom.

Je čas ísť ďalej, naša dcéra ma drží za ruku a tento príbeh môžem s ľahkosťou už uzavrieť.

Camino pokračuje avšak ja už som iná.

Odkaz ktorí mi prišiel v roku 2012  a súčasne na mňa svietil na výstave fotografií v roku 2017

„Po cca 210 km púti som našla samú seba, zistila, že Boha vidím a cítim v ľuďoch a svojom vnútri. Nepotrebujem k tomu navštevovať katedrály aj keď sú naozaj veľkolepé a nádherné. Všetci sme rovnakí vo svojich srdciach, nik nie je viac či menej. Topánky sme mali špinavé všetci rovnako, či to bol právnik z Brazílie alebo projektantka zo Slovenska či dizajnérka z Južnej Kórei. Som vďačná, že som túto cestu absolvovala. Bola to očista mojej mysle, duše a aj tela. Ešte dnes čerpám z mnohého, čo som tam prežila“.

Dnes sa píše rok 2021. Som doma na Slovensku a stále rada chodievam pešo. Som s mojím mužom cez 22 rokov. Poznáme sa. ľúbime sa, sme si oporou, posúvame sa a rastieme spolu. Stále sa vieme prekvapiť, občas padneme na dno a potom zase vstávame. Máme 7 ročnú dcéru a mnoho plánov.

A prečo vám približujem tento príbeh? Ak túžite ísť pešo do svojej duše, máte možnosť absolvovať camino aj tu na Slovensku. Cesta je vyznačená, trošku plánovania, batožina s váhou 10% z vašej telesnej váhy a môžete vyraziť o Košíc cez Levoču až po Bratislavu. link tu https://www.caminodesantiago.sk/

Vyskúšate to? Určite nepôjdete sami. Každý kúsok cesty sa k vám pridá človek, vaše srdce, duša a Boh. Nech už je v akejkoľvek forme. Buen camino.