Som divná, ale je to úplne v poriadku.

Pred časom mi kamarátka napísala tieto slová na konci mailu. "asi Ti chcem proste len napísať, že ma inšpiruješ tým, čo mi hovoríš. Každou maličkosťou. Som rada, ze ťa poznám. Obdivujem tvoju otvorenosť a prirodzenosť a pomáha mi to všimať si, ako to mám ja a že by to hádam šlo aj inak :-)"  a neskôr doplnila pri čajíku, "vieš ty si tak prirodzene divná, berieš to všetko, čím žiješ úplne prirodzene a môžem to tak mať kľudne aj ja a bude to ok."

Veľmi úprimné a láskavé slová sa ma dotkli ako šepot motýlích krídel. Preniesla som sa do časov, keď som bola malé dievčatko a bolo pre mňa úplne normálne rozprávať sa s fialkami a žihľavou. Pozorovať mačence či vtáčikov v hniezde a čvirikať s nimi. Sedieť na orechu a spievať na plné hrdlo pesničku Tá loď, čo sa plaví do neznáma :) Bola som slobodná a otvorená, lebo som bola dieťa. 

Je zvláštne, že som si myslela, že všetci to tak majú. že všetci sú rovnako úprimní a otvorení, že čo povedia a cítia je pravda. Nuž asi to tak nebolo a učila som sa to prijímať celý svoj život. :)

Prešiel čas a ja spoznávam svoje poslanie práve cez ľudí, cez ich príbehy a emócie. A pokiaľ viem naznačím ukážem smer, či objímem alebo chytím aspoň za ruku. 

V knihe Sedm posvátnych fází od Kristi M. Boylanovej je spomínané obdobie dievčaťa, kedy dievča neomylne vie, že sa stane niečo mimoriadneho. Citujem " Dospievajúcej dievčine sa prihovára vonkajší svet a najviac upútava príroda a prirodzenosť. Keď dievča cíti toto nesmrteľné volanie vonkajšieho sveta vníma to ako prestížnu záležitosť. Je to akoby bola pozvaná do VIP klubu. A predovšetkým cíti, že jej prítomnosť vo vonkajšom svete nie je iba žiaduca, ale že je tam naliehavo potrebná. Tento pocit potrebnosti rezonuje so samotným jadrom jej duše. A toto volanie silnie až sa začne pripravovať aj jej telo."

Wau. Tak toto viem kedy bolo. toto si presne pamätám. Ako je to možné? 

Tá chvíľa, keď ma vonkajší svet volal práve cez prírodu, bola veľmi obohacujúca. Mala som 11 či 12 rokov a už som chodievala sama na druhý koniec mesta na výtvarnú do ZUŠ. Bol príjemný letný deň, cesta mi obyčajne trvala cca 40 min, ale vtedy to bolo určite viacej. Neponáhľala som sa. Vnímala som rozkvitnuté kvety a zelené stromy, chumáče topoľov na chodníku a bzukot včiel. Cesta viedla cez lúku pri športovej hale ( v septembri je na tomto mieste obrovský jarmok, ale teraz iba tráva a kvety po pás). Bolo tak čarovne, také prírodné ticho a teplé slnečné lúče. Užívala som si to. Sama. :)

Zrazu som zbadala modráčika ako poletuje ponad kvety. Načiahla som ruku a on mi úplne prirodzene sadol na prst. Bol drobný a potichu som obdivovala jeho kresbu krídel. Cítila som sa výnimočne, ako vyvolená, ako motýlia princezná. Veď to nie je bežné, aby si motýľ len tak z ničoho nič sadol na prst človeka. Moja detská duša plesala a cítila sa veľká ako nikdy predtým. Motýľ odrazu vzlietol a frnk bol preč. Chcela som ho ešte raz mať na ruke, ale už poletoval ďaleko. Pocit výnimočnosti ostal a svet sa mi začal ponúkať a otvárať doslovne.

Spomienka na toto čarovné prepojenie bola dlho mojím tajomstvom. "Divná" som jedine v tom, že cítim, vidím a počujem veľa vnemov doteraz. A viete čo? Nie som sama, je nás stále viac. Stále viac ľudí si spomína, prečo sú tu a aké je ich poslanie. Sprevádzajú ďalších ľudí a svojim deťom umožňujú žiť tak, aby nezabudli na takéto magické chvíle. Byť "divný" je úplne v poriadku.  

PS. Na výtvarnú som v tom čase chodila veľmi nerada, lebo tam bolo dievča, ktoré ma slovne zhadzovalo pred ostatnými kamarátkami. A táto príhoda moje sebavedomie veľmi posilnila. a Neprestala som chodiť na kreslenie. Ďakujem motýlik- modráčik :)