Som zdravá

Zamyslela som sa pred časom nad tým, kedy sa človek začne uzdravovať.

Kedy ochorieme vieme veľmi presne vydedukovať.

Ale kedy človeku konečne dopne, že všetko je len otázkou rozhodnutia

a zodpovednosti za seba, a že to má vo svojich rukách.

Je tu potrebná aj istá dávka trpezlivosti, šťastia a iných "drobných" poštuchov od BOha. 

Moje vlastné skúsenosti hovoria, že je to vtedy,

keď už ma choroba alebo situácia natoľko vyžmýka,

že sedím na tom pomyslenom dne a plačem.

Keď mnou prestupuje energia,

že túto situáciu chápem, ale že stačilo trápenia sa a odozvdávam všetko riešenie smerom hore.

Chcem byť zdravá, zdravý, bohatá, želám si cítiť sa tak,

že je o mňa postarané a všetko príde ku mne v pravý čas.

Existujem predsa preto, aby som bola šťastná, tak nech sa mi ukáže cesta ako ďalej.

Môj zámer je úprimný a čistý, presne ako v knihe alchymistova sa spojí celý vesmír,

aby sa zázrak udial. Celá rodina bude pri tom, lebo naši predkovia žijú v nás.

Raz sa ma kamarátka vo veľmi silnej chvíli opýtala, či umiera.

Odvetila som, že nie. Len ešte nie je úplne na dne, aby sa mohla odraziť a nebáť sa pri tom.

Že sa nemá rozhodovať z pozície strachu.

Slová si pamätám veľmi matne,

kedže som vnímala aj svoj strach o ňu

a bála som sa svojich emócií, či zvládnem chorobu ďalšej blízkej duše.

Našťastie slová prišli v správnu chvíľu a konala tak, aby sa uzdravila.

Vedela som pri nej iba byť, podporovať ju, ale cestu uzdravenia a

objavenia svojho potenciálu tu na zemi absolvovala sama.

Stretla mnoho ľudí, ktorí ju usmernili a stále je na ceste.

Baví ju to a znova sa zaľúbila do života.

Teší sa z každej chvíle na slnku a v prírode. Veľa zmenila, presne ako všetci zázračne uzdravení.

Je plná vďačnosti a pokory.

Nikdy nevidíme za zákrutu, vždy len po najbližší roh. Je to občas riadne prekvapko tá cesta :)

V sobotu ráno som čakala na testovanie. Ach áno.

Ešte raz som bola, kedže som išla za rodičmi po polroku.

Cítim sa zdravá, je mi fajn. Až na to, že môj nos mi takmer ušiel z tváre. Asi to poznáte.

Stojím v rade. Som prvá, slniečko na mňa hreje.

Blíži sa  čas 8.02. Zrazu mi prišla taká silná myšlienka a energia všetkých ľudí,

čo tu kedy stáli alebo len vnímali ako veľmi im záleží na tom, aby tu ešte boli.

Odkedy nám koronka nosí posolstvá , tak si týmto uvedomením prešli mnohí. 

Obrovská túžba byť zdraví, obrovská chuť žiť, taká veľká až ma dojala.

Taká silná až som si tíško poplakala.

Ako veľmi my ľudia, chceme byť zdraví, ako veľmi stačí veľké odhodlanie starať sa o svoje telíčko a

prepájať svoje duše aj s našim fyzickým telom.

Existujeme tu predsa v hmote. Cítime vánok, objatie, bozk. 

Nemôžeme predsa čakať, že to urobí niekto druhý za nás.

Darmo budeme doma meditovať, či sledovať svoje myšlienky. Mali by sme robiť veci aj tak naozaj.

tak ozajstne povedať, čo chceme, ako koho ľúbime a nebyť obeťou.

Treba sa nám aj o telo starať. Jesť to, čo nám prospieva, tancovať či smiať sa od brucha. 

Oddýchnuť si a znova pokračovať, tešiť sa a počúvať svoju intuíciu. 

Je to o rozhodnutí. Nepatlať sa na tom dne príliš dlho, pozbierať z toho bahna, čo nám funguje a

krok za krokom si svietiť na ceste hore.

Príliš jednoducho povedané? Ťažko sa píšu tieto veci, keď sme v tme, lepšie sa opisujú udalosti, keď

už sme kúsok nad hladinou.

Vždy je tu možnosť, vždy sa nájde riešenie, o ktorom by sme ani nepredpokladali, že by sa mohlo

udiať a ono sa udeje.

Držím nám palce a keď vás Maľovanky budú na tejto ceste sprevádzať budem vďačná.