Ja a technólogie

Január

Mám veľa myšlienok a najlepšie ako ich prijať a nechať plynúť a netočiť ich dokola, je dať ich na papier alebo teda vypísať sa z nich.

Tentoraz veľa maľujem a pripravujem ilustrácie, tak striedam písmenká aj obrázky.

Stále som v štádiu pozorovania ako to mám zo sociálnymi sieťami. Ako veľmi ma to ovplyvňuje ako mi sledovanie druhých ľudí mení náladu, ako mám pocit, že mám málo a nerobím dosť.

Viete mám okruh ľudí, ktorí stále niečo organizujú, zdieľajú kde boli, ako sa im darí, pozývajú zvolávajú. Potom je okruh ľudí v skupinách, kde sa pýtajú ako majú čo riešiť, hľadajú odpovede a možno aj povzbudenie. A už ani neradím. Len čítam a potom dumám ako to mám ja.

Občas dokonca dumám nad odpoveďou, ale nikdy ju nenapíšem. Viete koľko myšlienok a energie takto miniem? Veľa. A uniká mi niečo dôležité. Moja esencia. Moje bytie tu a teraz.

Vlastne vďaka sieťam nie som sama. Ale naozaj? Akože. Napriek tomu môžeme pociťovať, že sme osamelí. Lebo všetko je to na povrchu, všetko toto je ilúzia. Stále a stále sa necháme vtiahnuť do týchto energií.

Lebo už máme vytvorenú akúsi závislosť. Tých kanálov ako sa prepojiť so svetom je tak veľa. A pritom ani nemusíme vedieť, čo trápi našu kamarátku. Neviem či hovorím píšem dosť jasne.

Predstavte si, že by bol rok 2008. Ráno sa kľudne zobudíte a pripravíte raňajky, max zapnete rádio a listujete si v raňajších novinách. Oblečiete seba, dieťa, odložíte riady, upracete, umyjete sa. Usmejete na muža. Máte čistú rannú energiu. Nerušenú. Maily vás čakajú až na veľkom pc. Vaše ruky držia hrnček alebo hladia mužov chrbát.

Porovnajte si to s dneškom.

Naozaj si to predstavte. Aký pocit je to? Sloboda? Úľava? Prečo ten kľud nedokážem mať aj teraz?

Najhoršie je, že o tom vlastne vieme všetci, ale vôbec s tým nič nerobíme. Existuje kopec štúdii ako sa nám menia emócie vplyvom sledovania správ, či akoby akcií na ktoré v skutočnosti ani nechceme ísť, len ma to tam láka. Lebo mám pocit, že nemám dosť, alebo že nie som dosť. Ako sa nám mení pamätanie si informácií, vplyvom prerušovaného čítania ( popup reklamové okná napr.) a tak sme hladní a hľadáme zlaté rúno.

Ozýva sa hlad duše.

Počúvala som dnes podcast kde Martin Miler v podcaste pre IPčko rozprával o samote a osamelosti. Bolo to tam veľa hodnotných info a okrem iného Konštatoval takúto vetu. Znela približne takto. „Ľudstvo a ľudský mozog sa nestíha vyvíjať tak rýchlo, ako napreduje technologicky“.

Nevieme na túto situáciu ešte reagovať. Prepadáme sa niekam, kde nie sme len chvíľu, ale už niekoľko rokov. Trochu sme otupení, a nereagujeme.

Ale nejako nám je stále podsúvané, že máme byť nespokojní s tým ako sme na tom. Ja by som dokonca povedala, že aj to vedomé zobúdzanie je trocha na oštaru. Lebo keď toho človek cíti až príliš veľa, zrazu ho to vypne.

Aby necítil. A zase sme v kolečku  - musím zo sebou niečo robiť. Preliečiť toto alebo hento.

Ale áno treba, ale nie za cenu uhnania sa k dokonalosti. Postupne.

Často si už vravím, a aj sa utešujem, že keď sa mi to nepodarí teraz, tak čo?

No nič. Napravím to inokedy, možno v ďalšom živote. Je to extrém ja viem. Len niekedy človek rieši tak náročné situácie, že už pomáha len toto uvedomenie.

Nádych výdych. Ak to nejde teraz, za mesiac už budem mať viac informácií čo s tým. Keď si totiž naozaj požiadate o riešenie, ono príde. Len byť bdelý a uvidieť ho.

Treba sa teda odstrihnúť od sietí? A odsťahovať sa na lazy? Nuž to asi nie je úplné riešenie. Aha prečo.

V lete som mala možnosť stráviť v budove, ktorá bola a aj je plná serverov. Data centrum. Kvôli práci som tam bola niekoľko hodín. Viac dní. Merala rozmery, zapisovala, kreslila. A všade naozaj všade boli informácie. Bzučalo to tam, vrnelo, pípalo, bola tam zima, svietilo všetko. Živý organizmus plný informácii. Cítila som sa zle. Vyflusnutá. A vravím si, pfu všetci pomaly cestujú do iných dimenzií, vzývajú kadečo, odsudzujú technológie a sami toto podporujú a potrebujú. Do nejakého okamihu.

Uvedomila si ako sa asi cíti moje telo, moja myseľ, keď denne nasáva toto množstvo informácií a emócií z nich. Úplný chaos. Uvedomila som si však, že cesta späť nie je. Že toto všetko sa už bude stále používať. Jedno kliknutie a ste na opačnom konci sveta. Tá rýchlosť je dych berúca.

Sme generácia, ktorá pozná aké to bolo predtým a tušíme aké to bude ďalej. A je na nás ako s tým budeme žiť ako to naučíme naše deti.

Cesta je vedieť s tým pracovať a nenechať sa vtiahnuť. Tvoriť.

Zmysluplne. Zodpovedne. Nenechať sa oblbovať. Zastaviť sa. Fokusovať sa. Vytrvať.

A dopriať si detox. Nájsť v tom stred.

Ja si myslím, že veľa ľudí vníma, že sieť na internete sa preklápa aj do niečoho lepšieho. Ja už často viem, kto mi píše do mailu či na status. Akoby sme prepojení telepaticky. S ľuďmi, s ktorými sme naladení rovnako to ide ľahko a často.

Vnímajme druhých srdcom a veďme zmysluplné dialógy s priateľmi, so svojim okolím. BuĎme láskaví.

Tvorme s radosťou pre seba. Nemusíme byť všetci hneď liečitelia, guruovia či mágovia pre celý svet.

Stačí, keď budeme dobrí na svoju rodinu a na seba. Byť s druhými ľuďmi, lebo nám je dobre a im s nami.

Tak verím, že som vás nezahltila, ale inšpirovala ako sa sústrediť na to podstatné vo svojom živote.

Naučiť sa znovu sústrediť a venovať si čas, vám pomôže aj vyfarbovanie maľovaniek

Vaša myseľ aj telo sa vám poďakujú.